Od začiatku obliehania Sarajeva, ktoré sa stalo spolu s udalosťami v
Sebrenici, jednou z najtragickejších kapitol vojny na Balkánskom
polostrove v 90. rokoch minulého storočia, uplynie v utorok 5. apríla 30
rokov.
Sarajevo, dnešné hlavné mesto Bosny a Hercegoviny, patrilo do vypuknutia
občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, k multietnickým mestám, v ktorom
žili Chorváti, Srbi a vo väčšine moslimskí Bosniaci. Prevažne pokojné
spolunažívanie rôznorodých etnických skupín skomplikovala občianska
vojna v Juhoslávii, ktorá vypukla v roku 1991. Vojnu totiž sprevádzal
silný nacionalizmus a ten spôsobil, že bosnianski Chorváti sa začali
postupne orientovať na Franja Tudmana, bosnianski Srbi na Slobodana
Miloševiča a moslimovia na Aliju Izetbegoviča.
Vojne v Bosne a Hercegovine a obliehaniu Sarajeva predchádzalo
referendum z prelomu februára a marca 1992, v ktorom sa väčšina
obyvateľov Bosny vyslovila za odtrhnutie od Juhoslávie. Vodca
bosnianskych Moslimov Alija Izetbegovič vyhlásil 3. marca 1992
nezávislosť Bosny a Hercegoviny, s ktorou však nesúhlasili bosnianski
Srbi. Vyhlásenie nezávislosti vyvolalo etnické napätie, ktoré vyústilo
do vojny, ktorá si vyžiadala približne 200.000 obetí.
Jednou z najtragickejších kapitol vojny, bolo obliehanie Sarajeva, ktoré
Juhoslovanská ľudová armáda, resp. Armáda Republiky srbskej, naplno
spustila 5. apríla 1992. Okolo mesta vybudovala 55 kilometrov dlhú líniu
vytvorenú z ťažkej vojenskej techniky. Už na druhý deň, 6. apríla 1992,
boli zaznamenané prvé obete. Srbskí ozbrojenci totiž spustili paľbu na
demonštrantov, pričom zomrelo päť ľudí a desiatky utrpeli zranenia.
Na mesto počas takmer štyri roky trvajúcej blokády dopadlo denne viac
ako 300 delostreleckých a mínometných granátov. Obliehanie si vyžiadalo
takmer 11.000 obetí, z toho okolo 1600 detí. Zranenie utrpelo ďalších
50.000 ľudí. Najhorším dňom, čo sa týka obetí, bol 5. február 1994, keď
mínometný granát zabil na miestnej tržnici 68 ľudí a takmer 200 zranil.
Obranu mesta bosniackej armáde komplikovali srbskí snajperi, ktorí si
nezriedka vyberali civilné ciele. Obyvatelia Sarajeva trpeli nedostatkom
potravín, vody či liekov. V zásobovaní mesta výrazne pomohol 800 metrov
dlhý tunel pod letiskom v Butmire vybudovaný v lete 1993.
Lietadlá Severoatlantickej aliancie (NATO) účinne zasiahli voči
obliehateľom Sarajeva až po tragických udalostiach v Sebrenici v roku
1995. V to istom roku, 14. decembra, podpísali bojujúce strany Daytonskú
mierovú zmluvu. Nasledovalo krátke obdobie stabilizácie a blokáda
Sarajeva sa oficiálne skončila 29. februára 1996.